V utorok 18. novembra, po takmer dvoch týždňoch zamračenej, upršanej oblohy, sa astronomický krúžok mohol opäť stretnúť pri praktickom pozorovaní hviezd. Po takmer dvoch týždňoch sa Mesiac posunul zo splnu do novu, a tak nás už nijako neobmedzoval. Konečne sme si mohli vychutnať nerušený pohľad na všetky hviezdy.
Na úvod sme si zopakovali, čo sme sa naučili na prvom stretnutí. Teda základy orientácie v priestore aj na oblohe: kde je sever a juh, západ a východ. Tiež, kde je Polárka a Veľký voz a ďalšie známe aj menej známe súhvezdia letnej, jesennej a dokonca aj niektoré vychádzajúce súhvezdia zimnej oblohy. K našim znalostiam oblohy sme si pridali nové dôležité pojmy z pozičnej astronómie. Už vieme, kde je zenit a nadir, čo je to meridián, nebeský rovník aj ekliptika. Pre pravidelných účastníkov našich pozorovaní už hviezdy prestávajú byť náhodne roztrúsenými svetlami na nočnej oblohe, ale konkrétnymi súhvezdiami, planétami alebo hviezdami s vlastnými menami. O niektorých už vieme ako sú ďaleko (napríklad najjasnejšia hviezda Sírius 8 svetelných rokov, ale zato Deneb z Labute až 1500 svetelných rokov), o iných, že pravidelne menia svoju jasnosť, ako napríklad Algol v Perzeovi. Vďaka pomerne dobrým podmienkam, sa nám podarilo pozorovať aj Mliečnu cestu a dokonca aj najvzdialenejší objekt viditeľný voľným okom - galaxiu Veľkú hmlovinu v Androméde, vzdialenú 2,3 miliónov svetelných rokov.